MUDr. Ctibor Hugon Bezděk

MUDr. Ctibor Hugon Bezděk (1872 - 1956)

zakladateľ Etikoterapie, doktor, filantrop, spisovateľ, filozof, pacifista, propagátor vegetariánstva

Hugon Bezděk sa narodil 10.3. 1872 v moravskom Podivíne, ako jediný syn Františka Věnceslava Bezděka a Adély Ploskalovej. Jeho dedo František Serafín Bezděk bol dlhoročným starostom obce Kobylí na Břeclavsku. Ctibora od šiestich rokov vychováva babička Anna a neskôr aj teta Augusta Šebestová, nakoľko jeho rodičia umreli na tuberkulózu, ktorá v tom čase bola pomerne častá. Ctibor mal aj dve sestry. Žiaľ obe podľahli chorobám a v mladom veku umierajú. Jeho o tri roky mladšia sestra Gisela umiera na tuberkulózu a staršia Olga na záškrt. Oporou v detstve mu bol aj ujo Methodej. Meno Ctibor získal pri birmovaní a sám ho často používal na prvom mieste.

1. Hugon Bezděk (1874) 2. Otec - František Bezděk 3. Mama - Adéla Bezděková rod. Ploskalová

Po úspešnom ukončení štúdia na gymnáziu v Uhorskom Hradišti, kde prestúpil z gymnázia v Brne, v roku 1892 začína, ako 21. ročný, študovať medicínu vo Viedni. Tu pôsobí v slovenskom akademickom spolku Národ a Tatran, kde sa spoznáva, ako s Vavrom Šrobárom, Pavlom Blahom, ale aj s Jozefon Dohnányim a inými. Podieľa sa tiež na založení časopisu Hlas, obľúbeného nielen na Slovensku.

"Hugo Bezděk spomínal, že práve hranie ľudových piesní ( činnosť, v ktorej vynikali Milan a Jaromir Križkovci a Jozef Dohnanyi ) a ich spev ( najme v podaní Pavla Blahu ) boli činnosti, priťahujúce najväčší záujem Slovákov vo Viedni."

FOTO: Členovia národoveckého spolku TATRAN. Prvý zľava je Pavel Blaho, štvrtý zľava je Hugo-Ctibor Bezděk a vedľa neho sprava je Jozef Dohnanyi (1898)

V roku 1896 ( 24 ročný ) stretáva vo Viedni šľachtičnú Varvaru Dimitrijevnu Rudněvovú, dcéru ruského generálmajora, ktorá v tom čase študovala medicínu v Zurichu. Do Viedne prichádzala na stáž rozšíriť svoje odborné vedomosti u rakúskych špecialistov. Tu sa práve prejavuje jej záujem o otázku slovanskú, ktorý ju privádza práve do študentského spolku Tatran. Vo svojich 27. rokoch, v roku 1898 po promóciach nastupuje ako dobrovoľník na vojenskú službu u rakúsko-uhorskej fllotily na Jadrane vo funkcii "lekár asistent". Stáva sa aj zástupcom veliteľa nemocnice v Terste. Neutešená situácia negramotných námorníkov ho ťažila natoľko, že pre nich v podpalubí zriadil školskú triedu a učil ich čítať a písať. Do Brna sa opäť vracia v roku 1903. Tu pôsobí na Moravskej nemocnici, kde postupne pracuje ako externý lekár na chirurgickom oddelení, neskôr pôsobí na internom oddelení, na pôrodnici a nakoniec aj v detskej nemocnici.

V roku 1904 (33 ročný) sa vydáva cez Poľsko do Ruska, kde sa v Moskve zasnubuje s Dr. Vavranou Dmitrijevnou Rudněvou. Ruská detská a ženská lekárka bola obdivovateľkou Lva Nikolajeviča Tolstého. Pod jej vplyvom sa Ctibor stáva stúpencom tohto spisovateľa. Neskôr, v roku 1905, pôsobí ako obvodný lekár v Ždánicích na Moravě ( 34 rokov). Následne uzatvára spoločne s Varvarou manželstvo. Tvoria tak prvý lekársky pár v českej zemi. Onedlho sa im narodili dve dcéry Taťjana a Věra. Počas pôsobenia v Ždánicích zakladá čitateľský spolok, vypomáha ochotníckemu divadlu, organizuje prednášky a podobne. Ako prívrženec realistov a Voľnej myšlienky sa stretáva s odporom moravských klerikálov*, ktorý vrcholí založením požiaru v jeho dome. Po hlbšej meditácii o zmysle života sa obracia k vnútorným zdrojom morálky a viery.

*Klerikalismus označuje politický smer, ktorého motiváciou je reprezentáci cirkevných názorov a ich presadzovanie v štátnej politike

V roku 1907 ( 36 rokov ) odchádza s celou rodinou sezónne pracovať ako kúpeľný lekár v Bad Hale a neskôr nastupuj do pľúcneho sanatória v talianskom Arku. Nasledujúce roky pôsobí v Moskve, ako aj v Prahe, až do vypuknutia I. svetovej vojny. V tomto čase sa jeho literárna tvorba postupne zmenila z prírodovedeckého a telesného zameranie na témy etická - viera a vnútorné morálka človeka. Vrátil sa aj k učeniu Gándhího, Rabindranata Thakur a k Tolstému. Do čiech prichádzajú v roku 1914 ( 43 ročný ) matka Varvary, Jelizavěte Illarionovna Rudněva a sestra Jelizavěta Dmitrijevna, ktoré sa v dôsledku vojny do Ruska už nikdy nevrátili.

Po vypuknutí vojny je Ctibor povolaný ako záložný dôstojník. Ako pacifista pod heslom " Do války půjdu, ale válčit nebudu " odmieta dôstojnícku hodnosť ako aj nosenie vojenskej uniformy. Kompromisne mu je povolené nosiť biely plášť. Pôsobí vo vojenskom lazarete v Pule, rovnako ordinuje aj na vojenskej lodi S.M.S. Bellona, ukotvenej pri brehu. Počas 1. svetovej vojny je preložený do vojenskej nemocnice v Steinklammu pri Viedni a nekoniec aj do Nemeckého Brodu ( dnes Havlíčkovho ), kde pôsobí ako šéflekár v štátnom uprchlíckom tábore. FOTO: Ctibor Bezděk sklonený nad pacientom obklopený sestričkami. Vojenská nemocnica v Steinklamme (1915)

Po osamostatnení Československa prichádza na konci roka 1918 (47 ročný) do Ružomberka a to na základe volania českého slovakofila Karla Kálala: "Nejlepší lidé na Slovensko! " ako aj na pozvanie doktora Vavra Šrobára. Práve Vavro Šrobár mu ponúkol, ako miesto lekára, tak aj zariadenú ordináciu, nakoľko Vavro odchádza koncom roka 1918 do aktívnej politiky. V Ružomerku pôsobí až do roku 1930 a zasluhuje sa o množstvo obdivuhodných činností.

"V súkromnej ordinácii, okrem popredných slovenských a českých rodín, prevládali chudobní vidiečania, ktorí sa väčšinou za lekárske ošetrenie odmeňovali mliekom, bryndzou, alebo lesnými plodmi."
Zdroj: C.Bezděk: Jak rád jsem žil...; Academia Praha 2011

Meštiacky dom po doktorovi Vavrovi Šrobárovi - v roku 1990 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Nachádza sa v centre mesta Ružomberok na Mostovej ulici č. 13

V januári roku 1919 prichádzajú do Ružomberka aj Varvarinina babička s dcérou Jelizavětov. V tomto roku spoločne s manželkou zakladá pobočku Československého červeného kríža v Ružomberku.

O vybudovanie miestnej nemocnice sa zasluhuje v roku 1920 ( 49 ročný ), ktorá sa v roku 1925 dokončila. Zakladá Detskú sociálne-zdravotnú stanicu ( 1580 ošetrených prípadov ročne ). Venuje sa venerologickej činnosti. Jeho manželka v Ružomberku vedie miestu poradňu pre matky s deťmi spojenú s knižnicou. V letných mesiacoch pôsobí ako vedúca lekárka na detskej ozdravovni v Železnom (viď. foto) Jeho dom slúžil ako azylový dom pre deti odňaté z kritických rodín a celkovo popri svojich deťoch sa staráí o ďalších 42 detí. FOTO: Ružomberská mestská verejná nemocnica z roku 1923

Organizuje kurzy pre ženy pri rodinnej škole, pravidelne sa stará o väzňov, organizuje výlety pre deti, pravidelné mesačné prednášky, verejné zbierky, dobročinné plesy, kultúrne večery, koncerty, či výstavy. Na štátnych ľudových školách v Rybáropoli, Likavke, a Vlaškách organizuje činnosti súvisiace so starostlivosťou o zuby a chrup, deti sa učia starostlivosti o vtáky, čistotu školy, a iné. Organizuje eubiotické a vegetariánske prednášky. V roku 1921 ( 50 ročný ) zorganizuje pomoc pre hladujúce ruské deti a sám sa o 3 z nich staral. Jeho vnuk Alexej Bezděk spomína na svojho deda so slovami:

"Priateľstvo a korešpondencia s niektorými sa udržali do dnešných dní a cez moju maminku prešlo na mňa a potom i na mojich dvoch synov. Dedo bol už za svojho života veľmi váženým a oceňovaným človekom, ale on predovšetkým počul volanie o pomoc. Žiadna ľudská bolesť, duševná ani fyzická, mu nebola cudzia. Žiaden nedostatok ho nenechával chladným, žiaden charitatívny program nebol pre neho príliš náročný.

K deťom, ktoré boli do rodiny Bezděkovcov privezené a u nich vychované, patril Michael Kozakov (viď. foto). Vyučil sa za elektrikára, neskôr sa oženil. S jeho dcérou, Hankou Kopřivovou, ktorá žije v Turanoch. Jej staršia sestra Táňa Bellová žije v Sučanoch a s ňou si tiež píšeme. Niekoľkokrát sme sa vzájomne navštívili. Najstarší zo súrodencov je Tóno Kozakov, je chorý a žije v Liečebnom ústave v Trstenej." doplnil vnuk Alex a dal súhlas k tomu, aby sme zverejnili list dcéry Michala Kozakova.

Táňa Bellová vzťah k rodine Bezděkovcov vyjadrila v liste písanom Alexovi slovami: "Určite vieš, že pre môjho ocka tvoj dedo a tvoja mama boli jedinou žijúcou rodinou, ktorú mal. Bol vďačný tvojmu dedovi za lásku i zato, že sa mohol vyučiť. Bral vás ako rodinu a viedol aj nás k tomu. My to tak cítime. Ešte ti chcem napísať, že keď tvoj dedo nás prišiel pozrieť do Partizánskeho bol pre mňa - osemročné dievčatko - najkrajší dedo na svete."

FOTO: Sučany leto 1987 ; Prvý sprava je Jano Bella, mladší syn Michael Bezděk, Táňa Bellová - rodená Kozaková - dcera Michala Kozakova, Maroš Bella, Taťjana Bezděková, Janoš Bella, Alexej Bezděk. Foto robil starší syn Alexeja, Pavel Bezděk.

Alexej hovorí, že Michal Kozakov na rodinu, ktorá ho vychovala, nezabudol. "V roku 1945 zomrela moja babička, manželka deda Ctibora. Bolo to v decembri a v čase, keď Michal prišiel k nám do Senohraby zo Slovenska na jej pohreb. Vonku mrzlo a snežilo. Práve tak, nehľadiac na veľké mrazy, prišiel aj vo februári roku 1956 na pohreb deda Ctibora. V oboch prípadoch sa konal vidiecky pohreb, a to išla celá dedina pešo na takmer tri kilometre vzdialený cintorín. Nezabudnuteľní manželia Kozák prišli aj na našu svadbu. Veľmi si ich prítomnosti oboch s mojou ženou Olgou, považujeme."

Celoživotné priateľstvo sa zachovalo i s Annou Paludovou. Jej korešpondencia s Ctiborom bola intenzívna a po jeho smrti pokračovala medzi ňou a dcérou Ctibora Bezděka. "Po odchode mamičky na večnosť začala pani písať mne a podpisovať sa ako - vaša babička. Písala vždy ako ozajstná naša babička a jej listy zaujali aj naše dvoch synov, Pavla a Michaela. Jej pohľadnice bývali zo života Pána Ježiša a sú archivované v našej rodinnej kronike," doplnil Alex.

Alexej sa s Annou Paludovou stretol osobne 11. augusta 1999, už žila v Bratislave v Dome sociálnych služieb. "Dostali sme od nej obraz Matky Božej, ktorý sama vlastnoručne vyšívala. Teraz si dopisujeme s jej dcérou, Ivetou Sturdíkovou, ktorá žije v kanadskej Alberte."

ZDROJ: www.liptov.sme.sk

FOTO: Pani Iveta Sturdíková, rodená Paludová. Jej maminka rodená Anna Bugárová vyrastala v rodine u Bezděkov. Squamish - British Columbia.

V roku 1922 ( 51. ročný ) sa stáva vedúcim lekárom protituberkulózneho dispenzéra ( 4085 ošetrených) a v tom istom roku zakladá v meste detské jasle. O pár rokov zakladá prvú protialkoholickú poradňu v Československu.

Dom rodiny Bezděkových bol akési kultúrne stredisko. Do Ružomberka sa za ním schádzali starí priatelia, hlavne tolstojovci. Zavítal k nim aj osobný lekár L. N. Tolstého Dušan Makovický so svojou ženou M. Konstantinov z Jasnej Poľany. Rada ich navštevovala aj dr. Alice Masaryková*. Často prichádzali aj dr. Albert Škarvan, dr. Ivan Hálek (syn Vítězslava Hálka), K.arel Velemínský a tiež posledný osobný tajomník Tolstého F. Bulgakov, ktorý žije v československom exile. Na návštevu prišiel dokonca aj Alexander Sommer - Batěk, ktorý si veľmi pochvaľuje vegetariánsku stravu pani Varvary.

1. MUDr. Ctibor Bezděk a Varvara Bezděkovci s rodinou a priateľmi (1925); 2. pohľad na mesto Ružomerok (1925); 3. Zľava švagriná Lizočka, dcéry Tatjana a Věra, manželka Varvara, Lena a Míša z Povolžia, dvaja zo 42 sirotkov postupne vychovávaných v rodine Bezděkových (1925)

V roku 1927 (56.ročný) vyvoláva priaznivý ohlas jeho kniha " Děti a jejich milí přátelé". Práve prostredníctvom tejto knihy viedol deti k spontánnej láske k všetkému živému, predovšetkým k zvieratám. Nasledujúceho roku vydáva spoločne so svojim priateľom Přemyslom Pittrem do dnešných čias obľúbenú knihu "Vegetarism pro a proti." Medzitým stihol publikovať už počas pôsobenia v Ružomberku množstvo menších publicistických prác ako "O striezlivosti" (1920) "O súchotách" (1920), "Deti a pohlavní život" (1927) a "O pohlavním životě" (1934)

V roku 1930 (59. ročný) sa kvôli silnejúcemu tlaku stúpencov Andreja Hlinku celá rodina presťahovala z Ružomberku do Prahy, kde o rok neskôr zriaďuje ordináciu praktického lekára spojenú s protialkoholickoua eubiotickú poradňou*. (Eubiotika alebo zdravoveda je dielom MUDr. Stanislava Růžičky. Eubiotické hnutie propagovalo rodinný život v prírode, kládli dôraz tieže na fyzickú prácu, zdravú stravu a hygienu)

Etikoterapie vzbudzuje záujem i u prezidenta republiky T. G. Masaryka, čo vyjadril pozvaním manželov Bezděkových, v rovnakom roku 1931, k sebe na zámok do Lán. (viď. časopis Odkaz září 2006, č. 22-23). V Brne vydáva svoje najznámejšie dielo "Etikoterapia. Záhada nemoci a smrti", ktoré písal ešte za čias pôsobenia v Ružomberku. V roku 1940 (69. ročný) sa Bezděkovci natrvalo sťahujú do domčeka v Senohraboch u Prahy, ktorý si zakúpili už v roku 1934. Spolu s Ctiborom a Varvarou sa sťahuje i dcéra Taťjana, profesorka češtiny a ruštiny a vnuk Alexej. Doktor Bezděk, pokračuje v svojej činnosti v ordinácii v Prahe. Do Senohrab sa vracia len cez víkendy.

"Mal som ho naozaj rád, vážil si ho a tým najväčším sviatkom bola pre mňa každá sobota, keď dedo prišiel neskoro popoludní zo svojej pražskej ordinácie v Trojskej ulici k nám domov do Senohrabov. Zvyčajne najprv šiel s hrnčekom k studni po vodu, potom si vzal staršie oblečenie, kabelu a šli sme spolu do lesa po drevo do piecky. Cestou si často a rád spieval."

MUDr. Ctibor Bezděk s vnukom Alexejom v Senohraboch (1937)

"Raz sme zostali na kraji brezového lesíka pri obore. Dedo sa posadil, ja som mu prinášal suché halúzky, on ich lámal a ukladal do tašky. Na okraji lúky sa pásli ovce a kravy od pána Zítka z gazdovstva. Dedo si spieval pesničku Pásla ovečky, kravy sa pomaly k nemu približovali a kruh sa uzavieral, zmenšoval. Dedo kabelu naplnil, pastier si prišiel po svoje stádočko a my sme šli naspäť domov." Z Alexejovho rozprávania dýcha láska k dedovi i pokoj danej chvíle.

ZDROJ: Http://dagmarasaritapoliakova.blog.sme.sk

Počas druhej II. svetovej vojny a nemeckej okupácie pokračuje Ctibor vo svojej lekárskej praxi v pražšskej Trojickej ulici, kde pracuje na druhom diele Etikoterapie. V roku 1947 ( 76 ročný ) 16.5. stretáva sa s prezidentom Eduardom Benešom na Pražskom hrade, kde ako predseda zemského ústredného Československého abstinenčného zväzu, referuje o nutnosti zdokonalenia liečenia a nápravy alkoholikov. V roku 1950 ( 79 ročný ) komunisti rušia jeho súkromnú ordináciu v Prahe, ale onedlho ho Okresný ústav národného zdravia povoláva ako praktického lekára do Říčan u Prahy, kde viedol aj protialkoholickú poradňu. Pôsobil tu ešte mesiac pred svojou smrťou.

"Dedo Ctibor nepremárnil v živote azda ani minútu. Pravidelne písal na stroji články, dopisoval druhý diel etikoterapie a tiež spomienky zo svojho života, venoval sa záhrade alebo pripravoval drevo na kúrenie. Potom si čítal alebo hral na piane. Najradšej Biblické piesne od Antonína Dvořáka a národné i cirkevné piesne. Každú nedeľu sa u nás pred obedom dodržiaval krátky obrad. Začínal tým, že dedo Ctibor prečítal niekoľko myšlienok z Evanjelia, zo Skutkov apoštolských alebo niektorého mysliteľa, napríklad Tomáša Kempenského. Na záver sme spoločne prečítali modlitbu Pánovi a pobožnosť ukončili Ctiborovými slovami: Ďakujeme Ti, Pane, za všetko dobrodenie, ktorým nás zahŕňaš. Prosíme Ťa, neopúšťaj nás, veď nás po cestách Tvojich, vždy bližšie k Tebe, zmiluj sa nad nami, nad našimi milými a pokojnými, zmiluj sa nad celým svetom, daj mu pokoj, mier a lásku." Vnuk Alexej

ZDROJ: https://dagmarasaritapoliakova.blog.sme.sk/

POSLEDNÉ DNI ŽIVOTA:

1.2.1956 ( 84 rokov) odchádza do dôchodku, ale venuje sa myšlienkam založenia eubiotickej kolónie, ktoré ho sprevádzali od čias odchodu z Ružomberka. 20.2.1956 prepuklá u neho silná angina pectoris a následne aj infarkt. Dňa 22.2. 1956 umiera MUDr. Ctibor Bezděk vo svojom dome v Senohraboch v kruhu svojich najbližíšch.

" K ránu poslednej noci nadobudol náhle vedomie aj reč, vrelo sa so mnou, tetou Lizočkou i vnukom Alexom rozlúčil. Začali sme ticho spievať jeho obľúbené duchovné piesne. Prespievali sme ich niekoľko, keď sme ale zaspievali začiatok bodrej a veselej piesne " Jest jasno v duši mojí dnes..." pridal sa k nám a silným, vážnym hlasom bez slov, spieval s nami. Plní údivu začali sme Tebe Bože, chválime - a tu sa náš drahý otec pokúsil o druhý hlas, tak ako bol po tridsiatich rokoch zvyknutý s nami spievať. To, že reagoval práve na tieto dve piesne, nasvedčuje od vtedajšom stave jeho duše. Zo slovom "Zbohom" kľudne a ticho odišiel ... tak ako vnútorne žil - vyrovnane, kľudne a pokorne - tak i odišiel. Odišiel človek obetavej práce, žiarivej povahy a čistého srdca, plného lásky"

"MUDr. Bezděk mal všetky vlastnosti človeka Božieho a pravého lekára dušou i telom. Bol vtelenou dobrosrdečnosťou. V ňom odchádza jeden z posledných svedkov onoho rozmachu duchovného, čím sa vyznačovala generácia Masarykova"

ZDROJ: C.Bezděk: Jak rád jsem žil...; Academia Praha 2011

Poďakovanie:

V prvom rade chcem zo srdca poďakovať Alexejovi a Olge Bezděkovcom za trpezlivosť, vždyvečnú ústretovosť a ochotu podeliť sa z rodinných pamiatok svojimi spomienkami, fotografiami a dokumentami, ktorými prispeli v nemalej miere pod vznik tejto stránky.

Ďalej sa chcem poďakovať p. Broklovej z Masarykovej spoločnosti sídliacej v Prahe za ústretovosť a ochotu pri pátraní v archívoch spoločnosti a za možnosť zdieľania materiálov.

Rovnako sa chcem poďakovať aj p. Saganovej a kolektívu z Liptovského Múzea v Ružomberku za poskytnuté informácie.

Pramene:

Slovenský biografický slovník, I. zväzok: Matica slovenská, Martin, 1986
Biografický slovník českých zemí, Bene-Bez; Historiský ústav AV ČR, Libri 2006
Časopis Masarikovej společnosti "Odkaz"; září 2006, č.22-23
C. Bezděk: Jak rád jsem tu žil...; Academia Praha 2011
Osvedčenie Spoločnosti Čsl. Červeného kríža z roku 1928
Ružomberská mestská verejná nemocnica 1923-1998: Štefan Hasák-Jozef Domenik; Genius Loci 2009
Ružomberský hlas č.9 - 13, rok 1999
Správa o činnosti miestneho spolu Československého Červeného kríža v Ružomberku 1921-1929
www.dagmarasaritapoliakova.blog.sme.sk
www.liptov.sme.sk
www.partizanskalupca.sk
www.eticke-vegetarianstvi.cz
www.vegetarian.cz
www.czsk.net
www.commons.wikimedia.org
www.ruzomberok.sk
súkromná korešpondencia s pánom Alexejom Bezděkom